polsko

Pri pobyte v Poľsku som si na víkend odskočila na hrad Kliczków (Zamek Kliczków), ktorý je prestavaný na hotel a časť nášho programu bola aj návšteva agofarmy. V živote som na takej nebola (pokiaľ sa nepočítajú početné návštevy starých rodičov z obidvoch strán a krvopotné sa rýpanie v zemi, keď sa aj tak všetka zelenina aj tak nakoniec musela kupovať). Takže sme vyrazili. Z hradu sme si požičali bicykle a poďho. Smiech a blbé vtipy ma prešli až keď som si na nenápadnom rázcestníku prečítala, ze je to 9km a prekvapivo aj matematika nášho školského systému mi napovedala, že to znamená skoro 20 km pre moje na zadku-sedivšie-aj-na-záchod-som-lenivá-skočiť telo. Tak som k sebe pritiskla zúbky, som predsa silná žena a tie plačú až doma v kúpeľni a šliapla do toho. Celú cestu sme išli dole kopcom (zapamätaj!), čo mi tlačilo slzy do očú (pravdepodobne tu bude aj nejaká cesta späť), ale zato ten les okolo bol fantastický. Chladivý, voňavý, ihličnatý s čučoriedkami na zemi.... keby mi nevrieskali nohy len po debilnej ceste dole kopcom, tak je to ako v rozprávke. ( baj d vej, ten les je chránené územie). A tak keď som vypľúvala už nielen dušu, ale aj muchy, pot a sliny, konečne sme dorazili k chalúpke s jazerom, 2 psíkmi a 2 tetulami. Následovalo varenie chleba, čo nám zdatným Slovenkám je jasné aj o polnoci (bola sranda sa dívať na prácu ostatných ;) a robilo sa maslo, čo som síce poznala teóriu, ale prax viazla a keď sa nám to nakoniec podarilo a my sme hltali vlastný chlaba s maslom a nevlastnými klobáskami, obklopení milými tetulami, záhradou a lesom, tak som aj zabudla na tú prekliatu cestu domov čo nás ešte čakala. Zostali sme až do večera a potom hor sa na tie 2kolesné potvory. Cesta späť bola stále svetedivsa DOLE!!! kopcom (nič som tam nepila, prisahám) a mne sa kupodivu šlo ľahšie než tam... stejnak som potom v noci spala ako mŕtva ;)